moje knihy

Sedím sama uprostred tmavej, špinavej a zatuchnutej miestnosti na okraji mesta. Nie som tu z vlastnej vôle … alebo žeby predsa? Nie, to ma predsa oni vyhodili na ulicu. Moji vlastní rodičia. Nechápu, nevedia, nechcú ma takúto. Už dávno ma opustili.

Len ona ostáva vždy pri mne. Len ona ma vždy podrží. S ňou som v bezpečí. Moja najlepšia priateľka. Moje útočisko pred problémami, moja záchrana, moja jediná nádej, že aspoň na malú chvíľu zabudnem.

Aj teraz, na tomto odpornom mieste je pri mne. Neopustila ma. Dívam sa na ňu. Prihovára sa mi. Pozorne počúvam. Hovorí: „Nikoho nepotrebuješ, stačí, že máš mňa.“ Myslím, že má pravdu. Načúvam jej slovám ďalej: „Vieš, že aj tak nakoniec urobíš, čo je pre teba dobré. Pretože nemôžeš bezo mňa žiť. Nikdy ma neodmietneš!“

Uvedomujem si to. Cítim sa slabá. Cítim sa bezvýznamná. Cítim sa unavená z ľudí okolo mňa, z vecí okolo mňa, zo života. Som stratená vo svete bláznov, ktorí sú iní ako ja. Len ty drahá priateľka, vieš, aká v skutočnosti som. Čo chcem. Keď si so mnou, nič a nikoho viac nepotrebujem. Len s tebou sa cítim slobodná. Len s tebou sa voľne vznášam v oblakoch a nemyslím.

V tom, niekde v poslednej, ešte zmýšľania schopnej časti svojej hlavy sa mi vynorili spomienky. Spomienky na mamu, keď som sa jej obrátila chrbtom po tom, čo ma vyhodila. Zatvorila som za ňou, za všetkým, čo ma kedysi milovalo, čo som kedysi milovala ja, dvere. Ešte som počula doznievať jej zúfalé slová, ktoré ma dostihli. „Nerob to, nevyberaj si ju. Vyber si nás, svoj život, zostať s nami! Ona ti nepomôže. Práve naopak. Vďaka nej sa strácaš v hmle a pomaly, ale isto upadáš do tmy. Ona ťa nakoniec pohltí a privedie na samé dno. Ona je tvoja skaza, v ktorej nenájdeš nič len smrť!“

Zrazu som zneistela. Pozrela som sa ešte raz okolo seba a nevidela nič pekné, nič, čo by stálo za život. A spomenula som si na to, keď som bola malé dievčatko. Na to, aké to bolo, keď som ju nepoznala. Keď som o svojej drahej priateľke ešte nepočula. Keď bol môj život plný radosti, nedočkavosti, smiechu, dychtivosti po zážitkoch, popretkávaný množstvom plánov, ktoré sa mali v budúcnosti uskutočniť, ktoré som mala naplniť. A potom, ani neviem ako, mi do života ako víchor vpadla ona. Moja priateľka. Zmenila moje sny, túžby, plány. Zliala všetky moje pocity a potreby v jedno jediné, v závislosť. V závislosť od nej.

Tak som premýšľala, či je toto páchnuce a desivé miesto naozaj to, čo chcem. To, čo si od života zaslúžim. Zrak mi padol na ňu. Pýtam sa jej, aj samej seba: „Naozaj ma už nič iné v živote nečaká? Žiadny splnený sen, žiadny naplnený plán? Si ty to, v čom mám hľadať svoju spásu? Naozaj ma zachrániš alebo zabiješ? Neodpovedala. Len si tam tak ležala na mojej dlani a smiala sa mi do tváre.

A vtedy mi to do došlo. To nie moji rodičia. To nie môj život, ani všetci ľudia v ňom. To kvôli nej som to všetko urobila a z vlastnej vôle. A z vlastnej vôle som všetko aj opustila. Bola to ona, ktorá ma zradila. A tak som jej venovala ešte jeden posledný pohľad na rozlúčku. Hodila som ju o rozpadávajúcu sa, plesnivejúcu stenu tej tmavej
a neľútostnej diery, presne takej, akou bola aj ona sama. A tak som s ňou nadobro skoncovala. S mojou priateľkou, drogou.

Miška (25 rokov), 14.1.2014

Poviedka je zverejnená so súhlasom autorky  (http://knihy.flox.sk/n/ja-a-moja-priatelka).

Odporúčame http://knihy.flox.sk/vy-pisete-vy-citate a http://knihy.flox.sk/blouvahy-a-poviedky-juliena-dandyho