moje knihy

Myslím, že len ten kto prešiel tou náročnou, strastiplnou a deprimujúcou cestou hľadania si zamestnania, si skutočne váži akúkoľvek šancu, pracovnú príležitosť, ktorá sa po tom všetkom naskytne. Aj keď ponúkaná šanca nie je tou najlepšou, a ani zďaleka vysnívanou prácou, v ktorej by sme sa videli, a v ktorej by sme sa chceli realizovať, nič to. Ak príde, berieme, bez mihnutia oka. Veď nie je napísané, že pri tom musíme zostať trčať do konca života. Ale na začiatok …

Vedela som, že keď skončím vysokú školu, nikto ma nebude čakať s otvorenou náručou, ako by tomu bolo kedysi. Vzhľadom na súčasnú situáciu školstva na Slovensku, kedy množstvo vyštudovaných a nezamestnaných vysokoškolákov priamo úmerne stúpa s každým rozhodnutím mladého človeka ísť študovať na vysokú školu z prioritného dôvodu pocitu stratenosti a zmätenosti, z toho, čo by vlastne v živote chceli robiť. Pretože taká je pravda. Väčšina mladých ľudí nie je pripravená ísť pracovať, resp. sa jej ani pracovať veľmi ešte nechce, pretože nevie posúdiť, čo presne v živote alebo od života chce. A zdá sa, že vysoká škola je v takýchto prípadoch jediné logické a spoľahlivé riešenie, ktoré im zabezpečí dostatok času na to, aby to zistili. Samozrejme s výnimkou napr. štúdia medicíny alebo práva, kedy by mal byť človek už presvedčený o ceste, na ktorú sa vyberie. Pretože tieto a niektoré iné povolania si toto presvedčenie a rozhodnosť určite vyžadujú.

V mojom prípade nešlo ani tak o zmätenosť, či nerozhodnosť v tom, či ísť alebo neísť študovať na vysokú školu. Ja som totiž príliš na výber ani nemala. Keďže som vyštudovala gymnázium, ktoré je samo o sebe vlastne všeobecnou prípravou na vysokú školu, predpokladalo sa, že týmto štúdiom sa moje ďalšie vzdelávanie ešte ani zďaleka nekončí. Takže na vysokú školu som išla práve z tohto dôvodu, pretože zamestnať sa, keď síce máte maturitu, ale žiadne konkrétne remeslo v rukáve, ako sa hovorí, znamená mať pravdepodobne rovnakú šancu získať zamestnanie ako v situácii, v ktorej som sa ocitla po vysokej škole. Avšak túto „maličkosť“ som vtedy netušila. Dá sa povedať, že vtedy som obzvlášť intenzívne nepremýšľala o otázkach budúcnosti, ktoré sú dnes pre mňa veľmi dôležité. Rovnako ako možno stovky mojich rovesníkov, ktorí vtedy prežívali to isté. Možno mnoho z nás, keby mali šancu sa znova rozhodnúť, by sa rozhodli úplne inak a stavili by na niečo iné. Ale to je už iný príbeh.

Prácu som sa snažila zohnať si už po čas vysokej školy, a snáď najintenzívnejšie v poslednom ročníku. Aj keď písanie diplomovej práce a učenie sa na štátnice mi zaberali pomerne dosť času, chcela som si zaistiť prácu, aby som mohla po úspešnom zvládnutí magisterskej skúšky do nej hneď nastúpiť. Nanešťastie, nestalo sa. A tak som sa napokon musela aj ja zaradiť do dlhej fronty čakateľov na Úrade práce, ktorý navštevujem už niekoľko mesiacov. Priznám sa, doteraz nevychádzam z údivu, čo tam tie „tety“, ku ktorým sa chodíme pravidelne hlásiť a preukazovať ako sa nám darí nájsť si prácu, vlastne robia? Pretože po skúsenostiach, ktoré mám z jedného takéhoto úradu, ktorý poctivo navštevujem, lebo musím, neviem či mám zúriť alebo sa smiať. Niekedy robím totižto oboje naraz. Áno, pretože neviete, či prišli tie „tety“ z Marsu alebo som ja tá „Majka z Gurunu“.

Tak schválne: pred nedávnom mi prišla korešpondencia, vraj sa mám urýchlene dostaviť na spomínaný úrad za účelom sprostredkovania zamestnania. Vravím si, fajn, možno budú mať pre mňa nejakú prácu. Keď som už čakala v tej „šóre“ ľudí pred dverami kancelárie u dotyčnej „tety“, všimla som si, že všetci predo mnou držia v ruke rovnaký list. Už som pomaly začala tušiť, že nám všetkým asi prácu len tak nemohli zaobstarať. Dostala som sa na rad, vstúpila do kancelárie, podala dotyčnej list. Ani sa na mňa nepozrela, podala mi nejaký hárok papiera, kde som jej mala hodiť podpis, na oplátku som dostala zase ja popísaný hárok, na ktorom boli inštrukcie ako sa prihlásiť na stránku, ktorá sprostredkúva prácu, v podstate to isté ako profesia.sk či kariera.sk, ktoré sú nám všetkým asi známe. Tak som sa tej „tety“ spýtala, či mi toto nemohla poslať mailom. Vraj nie, pretože ona potrebovala môj podpis … Čo mi z tohto vyplynulo? Zase raz som musela previezť peniaze úplne zbytočne. Teda prepáčte, kvôli podpisu.

Ďalší názorný príklad. Inokedy sa mi zase stalo to, že som sa išla normálne hlásiť v termíne, v ktorý som mala. Čakala som v rade takmer pol hodinu, keď som sa dostala konečne na rad. Podišla som k dotyčnej, podala jej svoj preukaz a ona mi oznámila, že ja k nej už nepatrím, že musím ísť tam a tam, k tej a tej ďalšej „tete“. Pýtam sa jej, odkiaľ mám vedieť o tejto zmene. Vraj je to napísané dole na dverách, vo vestibule. V duchu som jej odpovedala: “ Lebo ja sa pravidelne chodím prevážať každý deň na úrad práce z dediny do mesta, aby som sledovala oznamy „vycapené“ vo vestibule takmer nepatrným písmom a veľkosťou písma ťažko rozpoznateľné od ostatných. Ako keby ste to nemohli dať aj na internetovú stránku.“ Tak som išla hľadať tie správne dvere a tú správnu „tetu“. Keď som našla dvere, nenašla som ju, vraj má dovolenku, zastupuje tá a tá na tej a tej adrese. Tak som zase lietala po úrade a hľadala a hľadala … Nakoniec sa mi to podarilo.

Ale to stále nie je všetko. Keď som mala opäť termín hlásenia sa, prišla som už na „novú adresu“. Tomu by ste neverili. Vraj už k nej nepatrím … po jednom raze. Ešte som ani nemala čas si na ňu zvyknúť, už ma preradili znova. A predstavte si, k mojej predošlej „tete“, ktorej som sa samozrejme spýtala, aký to malo celé zmysel. Odpovedala, vraj chceli deliť vysokoškolákov od ostatných nezamestnaných, ale teraz od toho znova upustili, takže spadám číselne opäť pod ňu. Nie je to pekné?!

Veľmi ma tiež rozčuľuje, že človek sa tam musí doslova na všetko pýtať, pretože v opačnom prípade vám sami od seba nepovedia absolútne nič. Napr. som sa dozvedela z internetovej stránky aj z informačných tabúľ na úrade, že preplácajú kurzy, že si môžem požiadať o absolventskú prax, že by som možno mala nárok aj na nejaký príspevok. Nemalo by byť ich úlohou nielen skontrolovať, či mi niekto dal potvrdenie o hľadaní zamestnania, ale aj určitá empatická schopnosť smerom k nám a poskytnutie informácií, čom by sme mohli v určitom prípade urobiť? Alebo aké máme vôbec možnosti, čo by nám mohli oni ponúknuť a iné? Absolútne nič. Na čo som sa nespýtala, o tom som sa ani nič nedozvedela. A to sa mi javí vysoko neprofesionálne. Potom, aby sa tam človek necítil ako nejaké ďalšie číslo v poradí. Nežiadame predsa od nich, aby sa hrali na psychológov a viedli s nami ďalekosiahle a hlbokomyseľné debaty o tom, ako sa cítime. Žiadame len, aby nás informovali o tom, na čo máme nárok.

Konkrétny príklad:

Ja: „Všimla som si, že preplácate v tomto roku kurzy. Chcela by som sa konkrétne spýtať na opatrovateľský kurz …“

Teta: „Áno? A vy by ste mali aj záujem?“

Vy rozumiete nad čím sa dotyčná „teta“ čuduje? Pretože ja nie. Samozrejme, že keby som vedela o tejto možnosti kurzov, tak by som na jeden z nich určite išla už skôr. Prečo by niekto vôbec nevyužil šancu bezplatne si zvýšiť vzdelanie alebo získať osvedčenie v určitej oblasti, ktoré môže byť len plusom v rámci jeho profesijného života?

Vedela by som napísať aj ďalšie veselé príbehy z úradu práce, pretože na niekoľko si ešte veľmi dobre spomínam. Ale stačilo. Chcela som len odľahčene sprostredkovať svoje skúsenosti z úradu práce, pretože som si istá, že nie som jediná, ktorá by vedela vyrozprávať úsmevné „historky“, ktoré vznikajú na úradoch práce. Chcem len tým odkázať všetkým mojim vysokoškolským spolubojovníkom na úrade práce: „Nezúfajte! Hlavu hore! Skôr či neskôr sa na nás predsa šťastie usmeje! Veď, kde je začiatok, tam musí byť zaručene aj koniec.“

Miška (25 rokov)