moje knihy

Sedel na vlakovej stanici s hlavou stiahnutou do špinavého goliera prešívaného kabáta. Už o tri dni budú Vianoce. Je nedeľa a v utorok je štedrý deň. Občas sa niekto pristavil pri okienku zakúpiť si lístok. Napodiv tu nebolo veľa ľudí. Malá stanica v malom meste. Okolie moc nevnímal.

Za chvíľu mal prísť vlak, ktorý má prípoj k rýchlikom. Jazdí tu len malý motorový vlak, s jedným prípojným vozňom. Táto stanica je vlastne jeho domovom už takmer rok. Pozeral pred seba a videl staršiu ženu, ktorá sedela oproti z malým chlapcom. Mal asi desať rokov. Oblečený bol v lesklej páperovej vetrovke, na rukách zrejme lyžiarske rukavice, spod lavice hrdo vykúkali nové kožené teplé topánky s pestrými šnúrkami.

Pozrel sa na svoje otrhané baganče bez šnúrok, stiahnuté kúskami hrdzavého drôtu.

Chlapec naň najprv bojazlivo pozrel, no bolo vidieť, že aj skúmavo.

Sám si predstavoval čo si o ňom asi myslí. Pozrel sa na svoje ruky. Boli popraskané, špinavé
a triasli sa. Netriasli sa od zimy. Triasli sa od únavy a deficitu alkoholu, ktorý mal takmer dva dni.

Nevypil ani kvapku, aj keď ho kumpáni núkali lacným vínom. Je občan bez prístrešia, bez práce, aj bez takzvaných sociálnych dávok. Dokonca nemá ani občiansky preukaz. Niekde ho stratil, alebo možno aj predal špekulantom za fľašu vína. Nepamätá si. No vie že už nepije dva dni a chce s tým skutočne prestať. Práve blížiace sa Vianoce mu vnukli takéto predsavzatie. Aj ruch ľudí na železničnej stanici mu pripomenul časy keď aj on mal rodinu, rodičov, ženu, syna.

Rodičia umreli, žena sa sním rozviedla, keď prišli o byt, ktorý v podstate prepil. Prišiel o prácu, priateľov. Takáto je skutočnosť. Alkohol mu zobral všetko. Pomaly začal pociťovať, že jeho zdravie a dno je také, že dlho už nevydrží.

Aj teraz, keď pozerá na chlapca oproti ako ho skúma má pocit že by ešte mohol nájsť silu napraviť svoj život. Poznal ten pocit šťastia ,rodiny, blízkych a čaro Vianoc, no bolo to dávno.

Zrazu povytiahol hlavu zo špinavého goliera starého prešívaného kabáta. Chlapec naň stále pozeral, no všimol si že už nie skúmavo so strachom, ale iným pohľadom. Bol to pohľad, kde
v kútiku oka dieťaťa videl ľútosť. To ho prebralo. Nebol rád keď ho niekto ľutoval. Tisíc krát za čas ktorý strávil ako bezdomovec, si opakoval a uvedomoval, že situáciu, v ktorej je, si zapríčinil sám.
A v podstate je správne, že trpí. No, že nechal trpieť ľudí, ktorí mu boli najbližší, túto skutočnosť nemohol stráviť. Hanbil sa pred chlapcom, no nehanbil sa mu ukázať svoju tvár, ktorá nebola ani tvárou.

Bol to zjav ktorý niekedy aj v ňom vyvolával pocit strachu. Popraskaná koža, ročná prešedivená brada, staršie jazvy, aj ešte nezahojené chrasty z občasných pádov či stopy po kopancoch.

„Pozri sa na mňa chlapček, ži tak, aby si nedopadol ako ja.“ Chlapec naň skúmavo pozeral a držal niečo v ruke. Až teraz si všimol, že už na rukách nemá teplé lyžiarske rukavice. V jednej držal olúpanú mandarínku. Zodvihol ju a ukázal aby si ju prišiel zobrať. Chcel sa postaviť, no zistil že to nedokáže. Bol ako zmeravený a opäť zasunul hlavu do špinavého goliera kabáta. Mal pocit pichnutia pri srdci ako po bodnej rane. Cítil ako mu stekajú slzy po vysunutých lícnych kostiach
a brade a cítil ich aj na chvejúcich rukách. To že príde chlapec k nemu vôbec nečakal, nečakal ani to, že pani – zrejme jeho stará mama, ho vôbec k nemu pustí. Prišiel k nemu čistý chlapec s očami porozumenia a ľudskosti a podal mu olúpanú mandarínku a pár lyžiarskych rukavíc s kožušinovou výplňou.

„Ujo zoberte si, asi ste hladný a je vám zima.“

Nechápal. Ľudia ho vnímali ako niečo nečisté a zlé, nik sa k nemu nepriblížil, možno aj z dôvodu zápachu, ktorý okolo seba šíril, či zovňajšku. V očiach chlapca videl úprimnú spokojnosť. Spokojnosť videl aj v očiach staršej pani zrejme jeho starej mami. Nedokázal to pochopiť. Akú dlhú dobu videl na ľuďoch len opovrhnutie a niekedy možno aj kúsok súcitu, ktorý ale nemal rád. No teraz to bolo niečo iné, v očiach týchto ľudí videl čistú úprimnosť. Sedel v úžase so zaslzenými očami a bolesť pri srdci pichanie už prešlo do príjemného hrejivého pocitu. Stará mama s vnukom odišli k odchádzajúcemu vlaku. V hlave mu vírili krásne obrazy z detstva, jeho rodičia, úsmev na tvári jeho manželky a syna, čas Vianoc.

Sedel ešte dlho. Cítil vo svojom vnútri príjemný pocit, atmosféru čara Vianočných sviatkov čo poznal ešte z detstva kedy sú ľudia k sebe dobrí a dokážu si dávať a opätovať lásku.

Už vedel, že život sa mu podarí napraviť. Vedel, že v ľuďoch, aj v ňom ešte existuje láska. Vedel, že opäť začať žiť sa oplatí. Napraviť chybu môžeme, ak dokážeme prijať aj odovzdať kus dobra, ktoré je v nás. Každý má
v sebe kus dobra, ktoré len treba uvoľniť. Zistil, že túžba znovu zažiť čaro Vianoc nemusí byť len sen, či spomienka na minulosť. Okolo nás sú ešte ľudia so srdcom. Ak dokážeme dobro prijať, musíme dokázať aj dobro dávať.

V tento deň bol skutočne šťastný. V srdci niesol pocit čara Vianočných sviatkov.

Pavol Stuchlý, 6.12.2013

Príspevok je zverejnený so súhlasom autora (http://knihy.flox.sk/n/vianoce-v-srdci)

Príspevok je súčasťou autorskej súťaže Moje (ne)obyčajné Vianoce o najzaujímavejší príbeh s vianočnou tematikou organizovaný stránkou www.knihy.flox.sk (http://knihy.flox.sk/moje-neobycajne-vianoce) v spolupráci s www.oravalive.sk .