Založ si blog

Príbeh jednej maminky…

Bol to ten najkrajší okamih môjho života. Zrodiť a porodiť syna. Nosila som ho s láskou. S láskou som sa o neho v brušku starala, s láskou som mu rozprávala tie najkrajšie rozprávky a spievala tak, ako len som pre neho spievať mohla. Prišiel. Tak som na neho čakala… na moju malú milovanú lásku. V prvé momenty jeho života som ho nevidela, nevedela som kde je a ako sa má, prečo nie je so mnou, prečo mi ho nik neukáže. Kam ho dali? Je ešte živý? Až oveľa neskôr, kedy vysilená z pôrodu, ubolená a ani neviem, či som vôbec žila, prišla za mnou lekárka. Povedala veľa informácií, ktoré som ani nevnímala a ostávali mi v hlave len body. Žije, dýcha, je taký a taký, robí to a to… Odchádzala so slovami, že zajtra je deň, kedy je možné si ho pozrieť. Na druhý deň, hneď ako som dokázala otvoriť oči, sťažka som sa posadila na posteľ, znova padla do postele a znova to skúsila na nohy, som predsa len dokázala ísť za mojim synom. Bol to zvláštny pocit. Cez čierne mrákoty som za pomoci zdravotnej sestry dokázala prísť do miestnosti, kde to pípalo, kde bolo veľa prístrojov, kde boli malé búdky presklené. V tých búdkach boli detičky trošinku väčšie od bábik šušu. V jednej z búdok bolo veľké, ružové bábätko, so strapatými vláskami. Dlhými, čiernymi vláskami, všetkými stojacimi dohora. Ručičky držalo v päste. Môj syn. Ani som nevedela ako je možné, že tam leží nejaké dieťatko. A navyše, ono patrilo ku mne. To jeho nožičky ma každú chvíľu kopcovali z vnútra. Lekárka povedala kopu škaredých správ, ktoré som ani nevnímala. Len som pozerala na to ružové telíčko a rozmýšľala, čo ja s tým bábätkom budem robiť. Plynuli dni, správy boli čím ďalej, tým horšie a horšie, plaču, úzkosti, bolesti a nekončiacej túžby objať svoje dieťa bolo čím ďalej tým viac. Denne som stále stála pred dverami JISKY a počúvala, či jeho prístroje ešte pípajú. Denne som so strachom zvonila na zvonček sestrám, aby som aspoň na okamih mohla vidieť syna. A ten neprekonateľný strach, či ešte žije, čo zas inú povedať, aké zlé správy. No ako som prišla ku búdke môjho syna, zrazu svet prestal existovať, boli sme len my a zastavený čas, kedy som ho mohla aspoň vidieť. Prišiel deň keď nám povedali, že náš syn už nemá nádej, aby viedol zdravý a plnohodnotný život. Bolo mu zo dňa na deň horšie. Nekonečne bolelo vidieť, ako pomaly odchádza. Tá nekonečná bolesť zožierala môj život, moje vnútro, moje srdce, celú mňa. Každý sa snažil mi ho od začiatku tehotenstva zobrať. Najskôr gynekológ, lekári. Nikdy som svoje dieťa nedržala v náručí.. nikdy. Prebiehali mnou myšlienky, čo sa vlastne stalo? Ako mám odprevadiť svoje dieťa, aby odišlo, keď ma to tak veľmi bolí? Ako tu mám žiť ďalej? Každý deň som čakala na to, že mi zavolajú, že moja malá láska, môj milovaný syn tu s nami už nie je. Viem, že sa syn trápil, že mal bolesti. Rozum hovoril, že mu bude lepšie, že už nebude mať telíčko plné hadičiek, nebude mať dopichané ručičky a modrinavé od ihiel. Ale srdce ho nechcelo pustiť. Tak som sa snažila a nakoniec mi domov aj tak neprišiel. Zostala som tu sama bez mojej malej lásky. Boli to dni, kedy som nevnímala nikoho a nič, len smútok, čiernotu vo vnútri. Nič neexistovalo, len čiernota. Koľkokrát som to chcela vzdať, keď som rozmýšľala, ako odísť za svojim synom. No udržala ma tu jedna myšlienka: “ako ja môžem mojej mame spôsobiť taký smútok? Akoby ona tu mala prežívať taký žiaľ, ako ja nad svojim synom?”. To bola záchrana môjho života. Moja mama. Do ďalších dní som vykročila vďaka jednému kroku, ktorým boli slová, na ktoré nikdy nezabudnem: “dôležité je prežiť prvé tri dni, tri týždne, tri mesiace, tri roky a ono to potom už zahojí čas”.. žijem s tými slovami doteraz. Je to naozaj tri roky, čo som poslednýkrát bojovala boj o život môjho syna. Kedy som poslednýkrát videla slzy bolesti v kútikoch môjho syna. Kedy na mňa poslednýkrát pozreli očká plné bolesti a žiadosti: “maminka, už ma pusti”.. nikdy by som neverila, že sa dá prežiť taká nekonečná bolesť. Tá túžba ísť za ním. …. no v ušiach mi znejú slová: “maminka toho vydrží oveľa viac, ako obyčajný človek”… Neverila, nechcela a nemohla som veriť, že život môže ísť ďalej a že naozaj tu človek musí žiť a prežije. Aj ja som prežila. Vďaka patrí dôležitým ľuďom v mojom živote. No predsa tu bol niekto, vďaka komu sa život rozprúdil. Vďaka kamarátke, ktorá pri mne stála, ktorá to so mnou nikdy nevzdala, aj keď som telefón nedvíhala, som prežila tri roky. Ona ma vytiahla medzi ľudí, ona tu bola keď všetci ostatní to vzdali, ona so mnou plakala, jej na mne záležalo. S plynúcimi dňami, kedy som pomaly dvíhala moje telo z prachu prišla ku mne dokonca, v mojom nanovo budovanom svete bez syna, láska. A páve nádherná láska vygumovala čiernotu v mojej duši. Smútok, nekončiaci nad stratou syna. Práve láska vniesla do môjho života zmysel, prečo sa oplatí z postele vstávať. Prečo sa tu oplatí tešiť z maličkostí. Láska mi dala možnosť vidieť aká je nádherná. Aké magické a neopakovateľné chvíle je možné prežiť v živote človeka. Láska mi ukázala zmysel života a ako nádherne je v ňom. Pochopila som, že nech som akokoľvek mŕtva, akokoľvek je mi ublížené, vždy príde niekto, pomocná ruka, práve keď už dýcham v prachu a moje srdce robí posledné údery. Práve vtedy prichádza niekto, kto nedovolí srdcu dobiť jeho posledné údery bez významu…

 

Zuzana (31 rokov)

Príbeh je zverejnený so súhlasom autorky (www.knihy.flox.sk)

 

 

Ach, tie úrady práce

20.01.2014

Myslím, že len ten kto prešiel tou náročnou, strastiplnou a deprimujúcou cestou hľadania si zamestnania, si skutočne váži akúkoľvek šancu, pracovnú príležitosť, ktorá sa po tom všetkom viac »

Ja a moja priateľka (minipoviedka)

14.01.2014

Sedím sama uprostred tmavej, špinavej a zatuchnutej miestnosti na okraji mesta. Nie som tu z vlastnej vôle ... alebo žeby predsa? Nie, to ma predsa oni vyhodili na ulicu. Moji vlastní rodičia. Nechápu, viac »

Vianoce v srdci

06.12.2013

Sedel na vlakovej stanici s hlavou stiahnutou do špinavého goliera prešívaného kabáta. Už o tri dni budú Vianoce. Je nedeľa a v utorok je štedrý deň. Občas sa niekto pristavil pri okienku viac »

Nicholsonová

SaS: Peniaze EÚ sa tunelujú cez poradenstvo

20.01.2017 16:40

Strana Sloboda a Solidarita (SaS) má podozrenie, že peniaze Európskej únie sa "tunelujú" cez poradenské služby pre jednotlivé ministerstvá.

halenárska, trnava, rekonštrukcia

Halenársku ulicu čaká návrat v čase

20.01.2017 16:00

Halenársku ulicu, jednu z najstarších v Trnave, zmení dlhoočakávaná obnova. Plánovaná rekonštrukcia nadviaže na jej historickú podobu z 18. až 19. storočia.

Petro Porošenko

Porošenkova cukrovinkárska firma zatvára závod v ruskom Lipecku

20.01.2017 15:09

Výrobný závod ukrajinskej cukrovinkárskej firmy Rošen v ruskom meste Lipeck o niekoľko mesiacov ukončí výrobu a prepustí svojich zamestnancov.

štefánik, socha, spišská belá

Spišská Belá chce vrátiť sochu Štefánika

20.01.2017 15:00

Roky bývala súčasťou Spišskej Belej, potom ju za čias totality nadobro odstránili a zmizla bez stopy.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 7
Celková čítanosť: 8788x
Priemerná čítanosť článkov: 1255x

Autor blogu

Kategórie